Otázky kládla Mária Kohutiarová

Ako saleziáni spolupracovníci – manželia a zároveň šéfovia Poradenského centra pre rodiny – FAMILY GARDEN v Bratislave dostali výzvu vymyslieť projekt, ktorý by bol nápomocný pri formácii manželských párov, ale aj jednotlivcov, ktorí sa angažujú v príprave snúbencov, alebo sú aktívni vo farnostiach pri pomoci tým, ktorí sa ocitnú v kríze, najčastejšie v prvých rokoch manželstva. Viaceré témy, súvisiace so zmenou prístupu k mladým predstavujú v novom, zaujímavom kurze ASAP – Ako Sprevádzať A Pomáhať. Hovorili sme však aj o ťažkostiach, pre ktoré kríza vzniká, aj o nádeji, že sa množstvo vzťahov môže podariť dobrým sprevádzaním a vytrvalosťou zachrániť. Človek, ktorý vie, o čom hovorí, z praxe: Katarína Baginová z Bratislavy. 

Ako šéfovia Family Garden sprevádzate nielen snúbencov, ale aj mladých manželov.  Čo je najväčším rizikom pre týchto mladých ľudí, či už na začiatku vzťahu alebo v manželstve?   

Najčastejším dôvodom je, že dvaja ľudia majú úplne iné očakávania od toho, čo by sa malo stať, keď začnú spolu existovať. Akonáhle sa to nedeje, tak sa ako prvé zľaknú:„Čo sa mi to stalo? Koho som si to vzal/vzala?“ Potom začnú toho druhého veľmi silno prerábať na svoj obraz. Samozrejme, že to nejde, každý si totiž prinesie zo svojej rodiny určité modely správania, možno modely výchovy,  dokonca aj modely, ako variť a množstvo aj tých najmenších detailov. Chcú sa nejakým spôsobom zladiť. Nie je pravdou, že by nechceli – oni chcú.  Narážajú však na komunikačnú bariéru, pretože dnešná mladá generácia akoby stratila zručnosť viesť dialóg. Rozprávať sa spôsobom, že sa navzájom počúvajú, overujú si, či dobre rozumeli. Rozhovor neprebieha spôsobom – názor, názor, argument, názor, tvoja pravda, moja ešte väčšia pravda – pretože takto sa najčastejšie pohádajú. Potom prichádza fáza, že už sa o tom ani nerozprávajú a taká tá predposledná fáza je, že nikomu o tom nehovoria, lebo sa buď hanbia alebo nechcú sklamať rodičov, nechcú sa strápniť pred kamarátmi, lebo si myslia, že nikto iný také ťažkosti nemá, iba oni. Prichádza pocit zlyhania. Samozrejme, že to nie je pravda! V záverečnej fáze premýšľajú iba nad tým, ako tento vzťah ukončiť. Lenže presne tu je pasca, lebo tento scenár sa pravdepodobne zopakuje znova.

Je zaujímavé, že na jednej strane sa snažia problém skrývať, hanbia sa za zlyhanie, no pritom mnohí z druhej strany vidíme, že problém majú. Ako im pomôcť?   

Keď som povedala, že sa snažia problém skrývať, a to nielen mladí manželia, aj nám starším manželom sa stane, že keď príde nejaká kríza, tak z posledných síl sa snažíme skrývať problém pred inými. Mám preto veľké pochopenie, pretože každý robí len to, čo je schopný vtedy robiť, čo ho najmenej bolí a ich vtedy naozaj najmenej bolí, že ich reálnu situáciu skrývajú, že o tom s nikým nehovoria. Ja tiež sama neviem, čo by som robila, keby som sa dostala do vážnej krízy v manželstve. Som presvedčená, že by som si prešla tiež touto fázou: snažením sa, aby to nikto nevidel. A ak by mi chcel niekto pomôcť, ale nie spôsobom, ktorý by som vtedy potrebovala, tak by som asi tú pomoc tiež odmietala. Asi treba uvažovať nad tým, akým spôsobom pri tých ľuďoch byť, keď sa im takéto niečo deje, aby to nebolo o poučovaní, posudzovaní a odsudzovaní. Najčastejšie chyby totiž, ktoré robíme v takýchto situáciách pri iných, sú, že sa im snažíme vnucovať svoj názor či dobrú radu:  že by mali ísť týmto smerom, urobiť toto a toto alebo im ponúkame naše skúsenosti. My vo Family Garden takému postupu hovoríme, že začneme na nich páchať dobro. Zároveň úplne rozumiem aj tomu, že keď vidíme, že sa v našom okolí niekto trápi, prirodzene mu chceme pomôcť. Ak má byť pomoc z našej strany účinná, je potrebné, aby ten človek vedel, že ten, s kým sa rozpráva, je s ním na rovnocennej úrovni, že ho berie s rešpektom, že je tam naozaj diskrétnosť, čo býva často veľký problém v našich kruhoch, ale je to celkovo celospoločenský fenomén – etika a diskrétnosť.

Ak by sa niekto v kríze chcel stretnúť s niekým, s kým sa môže v pokoji porozprávať, netreba mu hneď primárne radiť, aj keď tým nemyslím, že dobrá rada často nemôže pomôcť, ale porozprávať sa, pozdieľať sa, aby cítili, že ich ten druhý počúva, že sa ozaj s ním bude snažiť hľadať cestu, ako ďalej. Lebo my nikdy nevieme, čo takýto človek všetko zažil, akú mal výchovu, aké boli okolnosti toho, do akej situácie sa dostal. Žiaľ, my si väčšinou myslíme, že presne vieme, čo by sme mu mali povedať, poradiť, aby ho to posunulo ďalej.

Čiže na jednej strane je takáto pomoc potrebná, ale nie je jedno, ako ju podať. Existuje nejaký taký systém, ktorý už funguje na pomoc pre manželov v kríze?

Samozrejme, sú tu určite rôzne poradne. Sú rôzne aj mimokresťanské inštitúcie, kde takéto páry môžu zájsť a, samozrejme, sú tu aj psychológovia a psychiatri alebo rôzni poradcovia, ktorí sú aktívni aj v kresťanskej oblasti. Ale je tu tiež obrovské množstvo ľudí, ktorí majú túžbu pomáhať iným. Vedia, že ich manželstvo prežívajú najlepšie, ako vedia, a zdá sa, že sú v poriadku aj ich deti, nezaoberajú sa žiadnymi výchovnými problémami, lebo sú ich deti už dospelé. Ak je pár v takejto situácii, často pociťuje túžbu a potrebu byť užitočný a nejakým spôsobom mladým ľuďom v snúbeneckej príprave alebo na začiatku ich manželstva pomáhať. Chcú jednoducho začať slúžiť. V tejto prípravnej oblasti na takúto službu pre laikov asi nejaká systematickosť nie je. Predstavme si takýto manželský pár, ktorý by rád začal pomáhať snúbencom alebo mladým ľuďom, alebo mladým manželom – už prvá vec, ktorú si potrebujú oni dvaja vyjasniť: mali by sa spoločne rozprávať, či je takáto služba túžba aj toho druhého, čo od toho očakáva jeden a čo ten druhý? Prečo to chceme robiť? Aká je naša motivácia? Pri takomto rozhodovaní sa pre službu sú aj tieto otázky veľmi dôležité. Nemenej dôležité je, aby nabrali aj komunikačné a iné zručnosti, aby to robili čo najlepšie.

My vo Family Garden ponúkame rôzne preventívne vzdelávania pre manželské páry, aby sa znižovala pravdepodobnosť, že sa dostanú do vážnej krízy. Nazývame to –„Pracujte na svojom vzťahu, pokiaľ sa máte radi!“ Vzdelávajte sa, lebo tak, ako chodíme na preventívky k zubárovi, chodíme s autom meniť gumy, chodíme všetko možné preventívne robiť, pre istotu všetko dezinfikujeme. Ale chodíme na preventívku aj s naším manželstvom? Pričom to, že žijem v manželstve, ktoré si budujem, by mala byť tá najdôležitejšia vec v mojom živote, môj najdôležitejší projekt. Ale ak sa oň takto nestarám, lebo veď to nejak snáď bude, ak do vzťahu nič nevkladám, tak môže skončiť ako citrón, ktorý sa postupne vytlačí zo šťavy.

Proces sprevádzania manželov spomínajú mnohé cirkevné dokumenty. Je to v Amoris Laetitia, rovnako v niektorých pastoračných plánoch KBS, ale v tej reálnej rovine je akoby ticho. Je to nedostatkom ľudí, ktorí by mohli slúžiť, alebo nedostatkom záujmu tých, ktorí takúto službu reálne potrebujú?

Netrúfam si povedať, čoho nedostatkom to je. Každopádne, je dobré, že sa o tom hovorí, že vôbec vzniká takýto rozhovor, že sa aspoň číri voda okolo tejto témy, aby si ľudia, ktorí sa túžia naučiť lepšie niekoho sprevádzať a lepšie niekomu pomáhať vo vzťahoch, mohli vyhľadať nejakú literatúru alebo nejaké vzdelávanie alebo už čokoľvek, aby takúto službu robili lepšie. A zas tí, čo pomoc potrebujú, aby si ju vedeli nájsť, aby vedeli, na koho sa môžu obrátiť bez predsudkov a bez obáv, že budú súdení a poučovaní. Keď bolo spomenuté Amoris laetitia, to, čo povedal Svätý Otec ohľadne sprevádzania, by sa malo dostať na verejnosť, ako keď sprejeri sprejujú po panelákoch, takýto text by som im aj odpustila. Pápež František tiež pekne píše v Evangelii gaudium, skúsim to prerozprávať, že ak sa ideš s niekým rozprávať, ak ideš niekomu pomáhať, nech je akokoľvek od teba mladší alebo nech je to ktokoľvek, za každých okolností: „Zobuj si sandále pred posvätným územím toho človeka.“  Zobúvaj si sandále a choď tam s rešpektom, s úctou. Keby som takýto text niekde uvidela nasprejovaný, vôbec by mi to neprekážalo, aj na našom paneláku by to mohlo byť. Zobúvaj si sandále pred posvätným územím druhého človeka!

Myslím si, že takýchto veľmi vnímavých a zrelých manželských párov schopných sprevádzať, je dosť v každej farnosti. Čo by potrebovali, akú pomoc alebo usmernenie, aby sa mohli nakontaktovať a slúžiť v tejto oblasti?

V prvom rade by mohli vedieť, že sa majú kam nakontaktovať, to znamená oveľa väčšiu osvetu. Rôzne ochotné páry na celom Slovensku by mali mať informáciu a vedieť, že môžu ísť na nejaké vzdelávanie, ktoré by im mohlo byť nápomocné. Ja osobne si myslím, že by im mohla byť farnosť nápomocná aj finančne, aby im niektoré vzdelávania čiastočne uhradili. My vzdelávania, ktoré robíme pre manželské páry, ktoré chcú pomáhať, ponúkame pod názvom ASAP. Slovo je známe z angličtiny vo význame „tak skoro, ako je to možné“, u nás tento názov znamená skratku názvu „Ako sprevádzať a pomáhať“. Paralelu sme nezvolili náhodne. Poďme zmeniť prístup k mladým čím skôr – ASAP – „Tak skoro ako je to možné“. Tento projekt vznikol na základe podnetu provinciálnej rady saleziánov spolupracovníkov, ktorí sa na nás obrátili s otázkou, či by sme im nemohli pomôcť v téme pastorácie rodín, že sa im zdá, že chýba niečo konkrétne, že či náhodou nemáme nejaký nápad alebo niečo, čo by sme vedeli pripraviť. Bola to výzva, sadli sme si s tímom, pripravili sme dva a poldňové vzdelávanie, kde som spolu s mojím manželom a takisto s kňazom saleziánom pripravila rôzne témy od komunikácie, emócií, manželstva ako projektu, rozdielností, rôznych presvedčení, oblasti typológie ľudí až po témy etiky či facilitácie skupiny ľudí. V školení ponúkame témy, ako zvládnuť náročný rozhovor, ako zvládnuť konflikt, ako viesť takéto stretnutie snúbencov nie primárne po obsahovej stránke (podklady všetci máme), ale iným spôsobom a zmenou prístupu. A zároveň sme sa aj dohodli, že miestne orgány pomôžu takéto vzdelávanie páru, ktorý už roky slúži, sčasti uhradiť. Ak chceme dobrú službu od manželov, toto je spôsob, ako mu pomôcť s tým, aby sa mohol vzdelávať, formovať. Každá firma, každý korporát,  ak má šikovného človeka, ktorý chce, tak mu istým spôsobom pomáha, aby sa posúval a vzdelával. Aby neskôr, po návrate, aby to, čo sa naučil, odovzdal, aby sa dobro šírilo.   

 Aký je rozdiel medzi sprevádzaním manželov v kríze a kresťanským koučingom?

Je dôležité pripomenúť, že sa stále bavíme o sprevádzaní, ale nie o duchovnom sprevádzaní. To je niečo úplne iné, do čoho my laici vôbec nemáme ani možnosť, ani kompetenciu zasahovať, pretože toto je úplne iná parketa. Tu sa bavíme o sprevádzaní mladých snúbencov alebo manželov manželským párom. Dokonca si dovolím tvrdiť, že to úplne primárne nemusí byť iba o manželskom páre, ktorý sprevádza, pretože to môžu byť aj jednotlivci. To môže byť kľudne žena, napríklad vdova, to môže byť muž, to môže byť niekto, kto sa neoženil, nevydal, ale v istej fáze života sa môže viackrát stretnúť s niekým a možno aj len s jedným z takéhoto páru a už je to služba, už je to sprevádzanie, pomáhanie. Nechceme vylúčiť tých, ktorí by radi takto slúžili alebo to už robia, a nie sú súčasťou manželského páru. Pre nás je to jedna obrovská skupina ľudí, ktorí sú pripravení slúžiť, V sprevádzaní je veľmi dobré, že ten, kto ho vedie, vie, čo to je koučovací prístup, to znamená: pýtam sa, kladiem otázky, počúvam, nepodsúvam, sumarizujem, verím vo vlastné zdroje človeka, ktorý predo mnou sedí. Dôležité je, aby si ten človek sám v pokoji prešiel svoju cestu sebauvedomenia a prebratia zodpovednosti, ako sa napríklad zo svojej krízy života dostať. Je veľa ľudí, ktorí si neprejdú certifikovaným školením koučingu, ale v takejto službe používajú koučovací prístup. Keď sme obsah ASAPu tvorili, tak ja ako akreditovaný a certifikovaný kouč som do obsahu vzdelávania vložila aj krátku časť o tomto prístupe. Všade je to o tom, že som tu pre teba, počúvam ťa a sprevádzam pri tvojom premýšľaní. A spolu s nami je tu Duch Svätý. Stačí mu iba „uhnúť“ a on už pomôže, ako viesť rozhovor.

Skúsenosť hovorí, že často si problém síce uvedomujú obaja manželia, aj počínajúcu krízu, ale nie sú vždy obaja naladení na to, aby vyhľadali včas spolu pomoc. Môže sa niečo zachrániť, ak príde najprv iba jeden?

Tu som presvedčená, že jednoznačne áno. Pretože ak sa pár dostane do nejakej krízy, vždy je jeden z nich, ktorý to pociťuje viac. Samozrejme, obidvaja cítia bolesť, obidvaja cítia zranenia a obidvaja cítia hlavne to, aby ten druhý s niečím prestal, zmenil sa alebo si niečo uvedomil. Keď sa tak stane, tak budú už potom šťastní až do konca života. Všetku svoju energiu a pozornosť zameriavajú na toho druhého a veľmi by chceli, aby si ten druhý uvedomil, že toto a toto má či nemá robiť.  A nech sa príde ospravedlniť za všetko, čím ma zranil/zranila. Ak prídu ako pár, tak najčastejšie chcú, aby ten, kto ich počúva, uznal, že oni majú pravdu, že ten druhý sa mýli. A pochopiteľne preto, že vidia daný problém zo svojho uhla pohľadu. Ak je v páre jeden, ktorý si dokáže povedať… ak teraz s tým niečo neurobím, my naozaj pôjdeme od seba, bude trpieť celá širšia rodina, budeme trpieť my, budú trpieť naše deti a bude to mať nedozerné následky, je to dobré. Niekedy sa naozaj stane, že takýto človek ešte nájde silu začať uvažovať inak: „Dobre, takže momentálne nedokážeme riešiť túto situáciu obaja, spolu, lebo vidím, že môj manžel, moja manželka teraz nedokáže reálne uvažovať, môže tam byť niečo zablokované, môže už byť v našom vzťahu niekto tretí.“ Môže sa vtedy rozhodnúť vyhľadať niekoho sám a začať sa s niekým, komu dôveruje, stretať, kto by ho v tejto fáze sprevádzal, rozprával sa s ním. Samozrejme, najskôr chce hovoriť o tom druhom, čo je pochopiteľné, ale keď si dokáže uvedomiť, že so správaním druhého nemôže urobiť nič, začne rozmýšľať inak: čo môžem urobiť ja, aby sa náš vzťah zachránil.

Čím možno takéhoto iniciatívneho manžela motivovať?

Som ochotná kvôli nejakému vyššiemu cieľu, dôvodu, s tým niečo urobiť? Naše deti? Moja viera? To, že je naše manželstvo sviatostné? Neviem. Prečo som si niekoho vzala? Presne kvôli tomuto vyššiemu cieľu skúsiť začať do tohto manželstva, do tohto vzťahu, ktorý skúsim začať budovať nanovo, skúsiť začať dávať 85 percent. Nájsť silu na tých zvyšných 15 % nečakať. Nepočúvať „škriatka“ spravodlivosti, ktorý mi bude našepkávať: „Všimol si to dostatočne? Ja som mu už tretíkrát v mobile poslala niečo pekné a on nič. Alebo – nevidí, že som nehysterčila, negúľala som očami? Pripravila som mu kávu, zostala som ticho, nebola som sarkastická, neponižovala som. Toto všetko robím a on si to nevšíma  už dva týždne?“ Tu si treba dať embargo na očakávania a na čas splnenia. Dokonca si treba dať embargo aj na očakávania zo samého seba, keď sa mi nebude dostatočne dobre dariť, aby ma to emočne nerozbilo, aby som sa na seba nehnevala alebo aj na celé svoje okolie, že to nejde podľa mojich predstáv. Treba dať preč všetky svoje predstavy a očakávania a môžem si povedať, ktorú jednu maličkú vec budem robiť raz za deň, aby som zvýšila pravdepodobnosť, že sa náš vzťah v niečom zlepší. Spokojne to môže byť drobnosť, že budem dávať kľúče na jedno miesto, tam, kde sa môj manžel ráno obúva, aby sa mu ľahšie našli. Bez rečí, bez ničoho to tam nechám, na viac nemám, som v kríze a viac nedokážem. Neskôr, pomaly, postupne pridávať ďalšie drobnosti.

Často sa stretávame s tvrdením jedného z manželov, že už nemôže s tým druhým byť, lebo už nie je taký, ako predtým… Čo s tým?

Veľmi dôležité je sa spýtať, čo očakávajú od takýchto sprevádzajúcich stretnutí? Potom ísť na hlbšie otázky: čo napríklad ten muž očakáva od zvyšku svojho manželstva? Či vlastne vie, čo chce, čo nechce? S akou predstavou vstupoval do vzťahu? Čo bola jeho predstava o jeho role v manželstve? Čo sa má doma diať po jeho príchode domov. O tomto treba hovoriť aj so snúbencami. Treba ich zacieliť na to, čo sa zmeniť dá. Ak je v danom človeku aspoň zrnko nádeje, ešte nie je prehraté. Áno, teraz sa nedokážem na teba ani len pozerať, nedokážem dýchať ten istý vzduch. Niekedy stačí tých ľudí aspoň na chvíľu nasmerovať z toho negatívneho a nemožného do pozitívneho a aspoň sčasti možného. Tohoto nie som schopný, OK, je niečo malé, čoho schopný si? Toto je teraz pre teba ťažké, čo by bolo teraz pre teba aspoň troška jednoduchšie, čo by si začať robiť mohol, ak hovoríš, že chceš zachrániť váš vzťah. Preto je cenné a dôležité, aj keby prišiel len jeden z nich. Samozrejme, občas sa stane, že pomoc už vlastne nie je žiadna.

Sprevádzanie odporúčate začínajúcim manželským párom, ale problém môžu mať aj tí, ktorí už majú syndróm opusteného hniezda. Dá sa aj v takejto neskorej fáze manželstva, kedy vlastne môže byť diera z nekomunikácie, z nedostatočnej blízkosti, manželstvo zachrániť a reštartovať? 

Som presvedčená, že dá! Oveľa lepší je ten prípad, kedy manželia na to myslia troška skôr, ešte lepšie v prípade, keď sa už so snúbencami rozprávame o tom, že takáto fáza života raz príde. Ono to príde skôr či neskôr, že zostanete sami. A to znamená jedno: už teraz si budujte priateľstvo. Už teraz si buduj to, že ten druhý je pre teba najlepší priateľ, priateľka. Lebo na starobu, keď deti odídu, ako keby ste našli. Pretože s priateľom si rád sám, aj keď ostatní odídu. Treba hľadať, čo sú tie veci, na ktorých by sme ešte mohli začať náš vzťah stavať odznova, aj keď tu deti nie sú. Kríza sa veľmi často vylúpne vtedy, keď odíde to, čo bolo veľmi dôležité, čo ich zamestnávalo, čoho sa držal jeden z nich, najčastejšie žena, ktorej zmysel sú deti a všetko okolo toho: škola, krúžky, ich priateľstvá, svadba. Zrazu dieťa vyrastie, odíde a mne s ním odíde zmysel života. Manžela často to, že nie je potrebný, zo začiatku nejaké roky trápilo, a teraz mu to už neprekáža. Jednoducho si zvykol. Ocitnú sa zrazu dvaja ľudia vedľa seba a môžu robiť jednu vec: môžu sa stále trápiť nad minulosťou, čo všetko pokazili, aké to je hrozne zlé, kto komu čo urobil a neviem čo ešte. Pravdepodobne sa tiež títo dvaja veľmi boja budúcnosti: Tak toto ma čaká ďalších 15, 20 rokov? To nevydržím. Čo by mohlo byť užitočnejšie? Prestať sa ľutovať. Prestať sa ničiť za to, čo sa stalo. Nebudem sa báť budúcnosti a pomalými krokmi učenia sa novej komunikácii s tým druhým sa môžu učiť znovu napĺňať citovú nádobu od začiatku úplne iným spôsobom. Inak, po novom, primerane našej situácii. Lebo už nie sme mladí. Ale nebudem sa zameriavať na to, že aby aj ten druhý niečo robil. Ak mi na tom záleží, začnem od seba: stačí si možno spomenúť, čo fungovalo, keď sme kedysi boli zamilovaní na internáte na vysokej škole, čo som vtedy robila, čo vtedy fungovalo na môjho chalana, s ktorým som chodila? Bolo to možno pred 40 rokmi, ale skúsim si spomenúť, čo som vtedy JA robila ináč. Ak viem, čo vtedy fungovalo, tak to skúsim použiť aj teraz. Takže pospomínať si, čo sa dialo v minulosti, a začať krôčik po krôčiku  budovať vzťah úplne nanovo. Vie mi vohnať do očí slzy, keď som niekedy vonku a vidím dvoch sedemdesiatnikov, ktorí sa držia za ruky, z chuti sa smejú a vidno na nich, že im len zostarlo telo. Duchom zostali niekde na turistike v dvadsiatke, vtipkujú a dobre sa bavia.   

Takže dá sa to a má to veľkú nádej.

Áno, a aj toto je obdobie, kedy by mohli mať možno pri sebe tých, ktorí by ich chvíľočku v tejto fáze sprevádzali. Nie spôsobom, že počujte, bolo by dobré, keby ste robili toto alebo toto, ale začali s nimi debatovať, pýtať sa ich – čo myslíte,  čo by vlastne vám teraz najviac pomohlo? Už so snúbencami o tomto období života hovoríme. Pretože len keď si chceš kúpiť mobil alebo auto, alebo postaviť dom –  koľko tomu venuješ času a energie? Snúbenecká  príprava by mala byť skutočne dôležitý životný míľnik, pretože sa idem pripraviť na prežitie zvyšku života s niekým, koho by som mal skutočne dobre poznať. A aj sám seba. 

Skúseností máte veľa. Akú dobrú radu by bolo dobré dať tak sprevádzajúcim, ako aj manželom všeobecne ako prevenciu proti kríze?

Myslím si, že sprevádzajúci pár by mal mať na pamäti, aké je veľmi dôležité, aby pripomenuli tým, ktorí sa dostávajú do nejakej krízy, aby sa pokúšali o svojich problémoch medzi sebou spolu hovoriť. Vo dvojici. Rozumiem, že človeku veľmi dobre padne, uľaví sa mu, keď svoje starosti vyrozpráva kamoške, mame, sestre. Najčastejšie však vyrozprávam, ako mi kto ublížil, ak je ten druhý necitlivý, lenivý, sarkastický a podobne. Poznáme to, nie je to nikdy 50:50, náš manžel ale nemá možnosť sa obhájiť, nemá možnosť vysvetliť, že to možno bolo trochu inak, že to myslel inak. Občas totiž počúvam aj to, že kríza sa páru podarí vyriešiť po dvoch – troch rokoch. Prejdú si ňou, odpustia si a idú ďalej posilnení. Dokonca niekedy svedčia o tom, v akej kríze boli. Môže sa však stať, že atmosféra pri nedeľnom obede u svokrovcov už nebude taká, aká bola predtým. Pretože toľko ten jeden „nadonášal“ na toho druhého medzi priateľov a svoju rodinu, že sa tam už dôvera nedá obnoviť. Občas by sme si mali stavať vrátnika pred naše ústa. Keď chcem na môjho manžela, na moju manželku niečo niekde niekomu hovoriť, skúsim si zvizualizovať: Páčilo by sa to mne, keby sa táto situácia otočila? Keby sa toto dialo roky, že by niekto takto na mňa donášal? Určite je to ťažké, ale skúsme naozaj porozmýšľať, čo spôsobím tým, keď budem takto o tej mojej, o tom mojom hovoriť.  Nemám na mysli,  samozrejme, keď je to vážne, keď je vo vzťahu nejaké týranie, keď príde skutočne nejaký vážny problém, vtedy postupovať inak. Myslím si, že stojí za to neustále pracovať na svojich vzťahoch a ak zavnímame, že sa vo vzťahu, na ktorom nám naozaj záleží, niečo nedobré deje, nebojme sa vtedy osloviť niekoho, komu dôverujeme. Nechajme sa chvíľu sprevádzať.